Jeremiah

Každý večer, s každým zatvorením očí, som šťastná. Prichádzam do sveta, ktorý mi nik nemôže vziať. Nie som v ňom sýta ani hladná, chudobná či bohatá. Som iba milovaná a to mi stačí.

Na čistinke ma čaká On. Ten, s ktorým som šťastná. Zahalenú v bordovom rúchu, pod ním nahú, bosú, s tvárou čistou ako sklo ma vysadí na koňa, všedného ale pre mňa krásneho. On vysadne na podobného, usmeje sa na mňa a popoženie ho. Púšťame sa cestou lesnou, nie však tmavou no osvetlenou slnkom. Listy stromov mu nedokážu zabrániť aby Mu svietil na každý krok. Cítim, ako mi ten najčerstvejší vzduch plní pľúca. Som úplne zdravá a krásna taká, aká som. On sa za mnou obzerá a usmieva sa. Vánok mi kde tu zamotá do vlasov listy, ale mne to nevadí. Ich tanec vo vetre je dnes najkrajší. Necítim bolesť, necítim strach. Nevnímam nič iba ticho a Jeho. Zastaví. Sme a konci lesa.

Podídem k nemu, pozriem na jeho odvrátenú tvár. Hľadí priamo pred seba, akoby videl anjelov zostupovať z neba. Tiež sa zahľadím do diaľky. Zostúpi z koňa, podíde k môjmu a pomôže mi na zem. Je trochu vlhká a chladná. Moje telo sa zachveje pri styku zeme a chodidiel. On, mi podáva ruku. Odovzdám mu svoju a pocítim teplo jeho dlane. Je pre mňa všetkým. Vedie ma po lúke až na samý vrchol, kde rastie mohutný, košatý strom. Vietor tu fúka silnejšie, ale mne to nevadí. Nech sa pohráva s mojimi vlasmi, ja to mám rada. Hľadím vôkol seba a zhlboka dýcham. On stojí obďaleč a stráži ma. Roztiahnem ruky a cítim sa slobodná ako pes pustený z klietky. Bordové rúcho sa vznáša vo vetre ako vlny nad oceánom, či tráva na lúke. Rozosmejem sa a obrátim sa k Nemu. Kráčam mu v ústrety a teším sa každému dotyku trávy, každému nádychu. Chytí ma okolo pliec a posadí pod strom. Prisadne si a z kapsy vytiahne knihu. Veľkú ale tenkú. Otvorí ju a ja sa preľaknem. Zamračí sa a nechápe môj strach. V jeho pohľade čítam: „Čoho sa bojíš? Veď som stále s tebou?“ Úsmevom sa ospravedlním a uvedomím si, že tu, v tomto svete s Ním po boku mi nič nehrozí. On ma chráni, miluje a stará sa o mňa.

Pomaly sa nakloním späť nad knihu, ktorá spočíva na jeho kolenách. Vidím svoj odraz. Je v nej zrkadlo. Začudovane sa naňho pozriem, ale On iba kývne hlavou smerom ku knihe. Očami sa k nej teda vrátim. Nie je to obyčajné zrkadlo. Je celé čierne. Na jeho dne, v hĺbke, sa začnú vynárať obrazce. Až po chvíli si uvedomím, že vidím útržky z môjho života. Obrazce môjho strachu. Vidím situácie, ktorých som sa bála, ktoré dopadli zle a ja so z toho bola smutná, nešťastná. Videla som to, čoho sa obávam v najbližších dňoch – zmätenosť, obava z budúcnosti, stres... Jednoducho všetko to negatívne, čo sa vo mne skrýva. Obrazce postupne rastú až sa nimi naplní celé zrkadlo. Napĺňa ma úzkosť keď to vidím. Srdce mi bije stále rýchlejšie. Už som chcela odvrátiť zrak no zastavilo ma prasknutie. Zrkadlo puklo priamo v strede. Pukliny sa šírili do všetkých strán. Z čierneho zrkadla sa stali čierne črepiny. Vietor ich zdvihol do vzduchu, premenil ich na čierny prach a ten odvial nevedno kam. So zanietením a zmätkom v srdci pozorujem ako mizne z dohľadu. On mi vtedy položí ruku na plece. Strhnem sa, ale som pokojnejšia. Rada, že to zlé zmizlo. On obráti stranu knihy a ja sa znova dívam sa svoj odraz. Zrkadlo je tentoraz biele, čisté ako voda z prameňa. Znova sa mi pred očami vynárajú obrazce. Sú však iné ako tie predtým. Vidím seba, šťastnú, spokojnú, žijúcu v harmónii a pokoji. Nebojím sa ničoho, lebo On je stále so mnou. Vidím tú silnú vieru, ktorá rozsvecuje moje srdce a dušu. Zrkadlo sa šťastím napĺňa, ale nepraská. Odlepí sa z knihy a vznesie sa do výšky. Vstávam, leziem na strom a stúpam spolu s ním. Nebojím sa, že spadnem, On, je predsa so mnou. Vyleziem až na vrchol. Oslepí ma žiara z neba, v ktorej zmizne aj moje biele zrkadlo. Usmievam sa a mávam za ním. Vedľa mňa sa zjaví, On. Milo sa usmeje, chytí mi obe ruky, schová ich do svojich dlaní a prehovorí: „Ver vo mňa.“

V tej chvíli sa zobudím a som ŠŤASTNÁ, pretože verím v Neho. Viem, že On, JEŽIŠ, ma stále drží za ruku!