Čakám, kedy konečne prestane to trápenie,
kedy sa môj život zmení na krásne snenie,
kedy už žiaden čierny havran
nepreruší kŕkaním melódiu mojich myšlienok.
Tých nevedomých.
Havran je neodbytný,
vždy sa ku mne vracia s tým čudným pohľadom.
Akoby odo mňa niečo očakával.
No potom len sklamane odvráti tvár a odletí do neznáma.
S novou nádejou.
Ale ja mu nedám šancu!
Nedovolím mu olúpiť ma o to moje!
Je to moje? Patrí mi to?
Nesmieš si to vziať!
Nesmieš to nikomu dať!
Nesmieš to nikomu odobrať!
Tak nás to učili.
Kde je potom ukrytá
sloboda,
ktorá nás všetkých najväčšmi obmedzuje?
Ale toto nie je zlatá klietka,
večne opakujúca sa dookola.
Toto, je ako bežať po lúke,
širokej ako oceán
s ťažkou guľou na nohách,
opásaný granátmi,
bosý a nahý.
Toto, je ako bežať po rozpálenej zemi,
nasiaknutej vriacou lávou.
Ak spomalíš, ak zastavíš, vzbĺkneš.
Vzbĺkneš strachom
vzbĺkneš hnevom
vzbĺkneš úzkosťou.
Už je z teba iba popol.
Ja stojím, horím,
ale v žilách mi prúdi krv.
A moje telo je z ľadu.
Ten plamene pohltí.
Ak nie on, krv stlmí silu plameňa.
Cítim bolesť.
Cítim strach.
Čakám na to, ako sa zmením v uhlie.
Čakám na to, ako sa zmením v prach.
Ale ešte stále dýcham.
Ešte stále mi krv
prúdi v žilách.
Tak prečo neumieram?
Komentáre