Zavŕzganie brány nám oznamuje, že rodičia sa konečne vrátili z práce domov. Rozbehla som sa ku schodom, no zdola okrem buchotu dverí auta počuť aj niečo iné – krik. Zasa sa hádajú? Zastala som a započúvala sa.
„Samozrejme. Ty musíš mať vždy pravdu. Všetko je vždy podľa teba!“
„Teraz nejde o mňa, ani o teba ale o naše deti! Potrebujú sa učiť! Nemôžu dávať pozor ešte na tie jej. Iba kvôli tebe. Prečo jej jednoducho nemôžeš napísať, že dnes to nepôjde?!“
„Kvôli mne?! Nechcela si náhodou aj ty aby prišla?“
„Áno! Ale Diana mi telefonovala, že sa potrebuje veľa učiť, tak som to hneď zamietla. Moje deti sú pre mňa prvoradé.“
„Keď si to teda ty zamietla, tak jej to aj napíš, ja sa nemienim zasa strápňovať.“
„Veď ty si s ňou stále v kontakte. A nechápem, čo je na tom trápne napísať jej, že to odložíme nabudúce.“
„A tebe vadí to, že si občas napíšeme?“
„Tomuto hovoríš občas? Ale teraz neriešime teba ale naše deti! Vieš veľmi dobre, že ak sem prídu, učiť sa bude pre ne nemožné. Ale načo ti to vlastne hovorím, teba nikdy nezaujímalo čo potrebujú. Keby si tu nebol, ani to nezistia!“
„To myslíš vážne?! Chceš mi povedať, že sa o vás nestarám dobre?!“
„To som nepovedala! Vravím, že by si im mal venovať viac pozornosti!“
„V poriadku! Ak vám tu nebudem chýbať... Idem si po veci.“
Preľakla som sa. To už pri mne stál môj mladší brat Lukáš so slzami v očiach. „Poď Lukáško. Ideme do izby.“ Bračeka som ľahko zamestnala hračkami, ale ja som nedokázala dostať z hlavy hádku medzi mamou a otcom. ,Takto sa ešte nehádali. Zasa iba kvôli nej! Nenávidím ju! Odkedy sa zoznámili nebolo v dome pokoja. Mama mala pravdu, že sa k nej otec správa ako k niekomu výnimočnému. Ale zasa, bola to jedna z mála ľudí, ktoré si s otcom rozumeli.’ Po chvíli som pomaly a potichu vyšla z izby. V kuchyni bola len mama, ktorá nervózne vyhadzovala z tašiek nákup. „Ahoj Diana. Pomôž mi prosím ťa.“
„Jasné mami.“ Odrazu sa rozplakala. Objala som ju a mama spustila všetky výčitky a sťažnosti na otca. Vraj mu je Lea prednejšia ako ona. Nenávidela som to. Mama sa sťažuje na otca, otec na mamu... Nikdy neviem, čo im mám na to povedať. Mám ich predsa oboch rovnako rada. Nechcem medzi nimi robiť rozdiely a prikláňať sa na stranu jedného z nich. Mamu som sa snažila upokojiť, ale plakala ešte viac. Z vedľajšej izby vybehla moja staršia sestra Andrea, prisadla si k nej a tíšila ju. Vstala som teda a zišla po schodoch k otcovi. Ten už stál s veľkou cestovnou taškou v predsieni a nervózne sa pokúšal zaviazať si šnúrky na topánkach, ktoré akoby na znak protestu proti odchodu utekali pred jeho prstami. Nevšimol si ma. Schmatol tašku a vybehol na dvor so slovami: „Keď vám nebudem chýbať, tak si tu zostaňte samy!“ Naštartoval auto a stratil sa z dohľadu.
„Mami, ocko odišiel!“ kričala som bežiac po schodoch.
„Neboj sa. On sa čoskoro vráti.“ odpovedala plačlivým, smutným hlasom, akoby tomu sama neverila.
Nastal večer. Každý sa utiahol do svojej izby a v dome nastalo ticho. Iba z tej mojej bolo počuť tichý plač. Sedela som na posteli a nemohla zaspať. Neustále som myslela na otca. Kde len môže byť? Kam išiel? Mama to prehnala. Ja by som si vždy všimla keby sa otec domov nevrátil. A ani sa nerozlúčil. V tomto ma zasa sklamal on.
Odrazu som dostala nápad. Ak mi nepoprial dobrú noc otec, zaželá mu ju ja. Vzala som do ruky svoj mobil a napísala: „Dobrú noc, ocko. J“
Hneď som mala lepší pocit. Ľahla som si do postele, ale aj tak sa mi zaspávalo ťažko. Keď moje viečka viac a viac oťažievali, osvetlili izbu svetlá auta a zaškrípala brána. Otec sa vrátil...
Potrebujem vás oboch
15.11.2015 20:13:17
Milujem oboch svojich rodičov. Ale niekedy si neuvedomujú do akej situácie deti dostávaju. A to vtedy keď, keď ich nútia vybrať si stranu jedného z nich.
Komentáre
mačička
vasilisa26